pán nikto a pán niekto.

obedná prechádzka s mojim štvornožcom začala pokojne. ku koncu nášho tradičného kolieska okolo paneláku nás čakalo náhle prekvapko v podobe voľne pobehujúceho psíčka. niečo menšie s cinkavým obojkom poskakovalo raz vpravo, raz vľavo a vyzývalo nás do tohto tanca. veľmi rýchlo som skracovala flexi vodítko a šmahom ruky tlačila svojho miláčka k zemi. ešteže mi slepecká palička neuletela z pravej ruky, čo je obrovské šťastie v tej kozmickej rýchlosti. lenže psíča bolo vytrvalé a pániček nikde, respektíve bol potichu, ako špijón. určite mu nedošlo, že sa možem o toho jeho tanečníka potknúť a ublížiť si. všetkými svojimi silami som odtiahla Meníka do nášho smeru, aby sme sa nezamotali na metri štvorcovom. hurá! podarilo sa a za postupného krotenia rozšanteného chlpáča sme bez ujmy šli ďalej. zrazu Meník napružil svoje štíhle tělo a chcel znovu vyskočiť. rýchlo som ho doslova strhla naspäť. v tom počujem príjemný, mužský hlas: v keříku je straka. zaďakovala som a ešte chvíľu som krotila Meníkové lovecké pudy. nech je už ako chce, ale vedomie, že sme stretli straku, mi sposobilo radosť. takýto ozvučený pán Niekto by mohol okolo nás ísť častejšie...