minutková polievka.

tieto príhody sa mi dejú vždy, keď som už unavená a ešte stále neviem vo svojej hlave počuť alarm zvaný stop. vten deň D, som si uvarila s posledných síl zeleninovú polievku. presviedčam svoje celé ja, teplé jedlo je základ a predsa musím niečo spraviť. ochutnala som svoje kurinárske dielko a išla som hrniec prikryť pokrievkov. ruka sa trošku vychýlila a zarachotili minútky. skrátka odleteli zo svojho parkoviska, na zadnej, kovovej stene kuchynskej linky. a to ma teda poriadne prebralo. hľadám vedľa sporáku, za ním priestor dokladne prehrabem bambusovou paličkou ale minútiek nikde. pre istotu sa dám na štyri a kúsok po kúsku prehmatám aj zem po celej kuchyni. hovorím si, stačí, veď oni sa niekedy objavia. neva, nezbláznim sa z toho! energiu je celkom správne doplniť po takej pátracej námahe, a preto bude najmúdrejšie tú polievočku zjesť. ponorím naberačku do hrnca a zrazu počujem zvláštny, hrkotavý zvuk. odložím naberačku do umývadla a niet lepšieho pátrača ako moja ruka. a mám ich! potvory digitálne!